Umelecké kováčstvo

ZAČÍNALI V MAŠTALI, DNES POZERAJÚ ZA HRANICE (august 2018)

KANAŠ. Železnú tyč s rozžeraveným koncom si kováč prichytí do zveráka. Do ruky berie kladivo a s ohromným rachotom po nej začne búchať. Tri rany pravou rukou, dve ľavou. Krok doprava a celý rituál znova zopakuje.

Po celý čas je mierne rozkročený a má pokrčené kolená. Keby niekoľkokilogramové kladivo chytil do ruky amatér, rýchlo by sa to skončilo nehodou.

Kováč Daniel Dráb však už má pohyby naučené. Zručne poskakuje okolo železnej tyče a kladivom zráža jej do červena rozpálené hrany.

Spolu s ďalšími štrnástimi ľuďmi pracuje v umeleckom kováčstve Ukovmi v obci Kanaš, ktorá sa nachádza neďaleko Prešova. Firma patrí bratom Martinovi a Miroslavovi Polohovcom, tento rok oslavujú dvadsiate výročie založenia firmy.



Vyrábajú ručne kované brány, lustre, zábradlia, nábytok, hojdačky, ale napríklad aj schodiská či rôzne ozdoby. Začínali v maštali rodičovského domu. Dnes uvažujú nad tým, ako svoje výrobky rozšíriť do zahraničia.


Bratská dvojica

„Brat išiel za umeleckého kováča, ale keďže ja som bol protikomunistický živel, dostal som sa len za elektrikára,“ opisuje začiatky starší z bratskej dvojice Martin Poloha. Kováčstvo v rodine nemali. O šesť rokov mladší Miroslav však bol raz na školskej exkurzii v kováčskej dielni a vtedy si povedal, že sa tomuto remeslu chce venovať aj profesionálne.

,,Robíme veľa vínnych pivníc, preto sa nám tu často opakujú vinárske vzory.„
MARTIN POLOHA, KONATEĽ FIRMY UKOVMI

„Keď som videl, ako brat kuje, tak sa mi to zapáčilo, že som všetko nechal a odvtedy robíme spolu,“ vysvetľuje Martin.

Hoci vie narábať aj s horúcim železom, vyhňami a strojmi, dnes sa viac venuje obchodnej stránke podnikania. Miroslav zasa funguje ako riaditeľ výroby, každý deň je s ďalšími chlapmi v dielni.

Prvú menšiu dielňu si postavili v roku 2001. O šesť rokov neskôr bolo jasné, že výrobu budú musieť rozšíriť a pristavili ďalšiu, väčšiu.

Hoci je Martin elektrikár, hovorí, že sa mu to v konečnom dôsledku aj hodí. V poslednom čase začali robiť svietidlá, a tak preňho nie je problém spojazdniť ich.


Čerpajú z prírody

Nad stolom v Martinovej kancelárii visí kovaný luster, ktorý vyzerá ako dubový konár. Je prešpekulovaný do najmenších detailov. Sú na ňom žalude, no každý má rozdielnu veľkosť, jeden je dlhší, ďalší je zasa krivý.

Kde-tu sa nachádzajú aj halúzky, ktoré akoby zlomil vietor alebo nejaká divá zver. Listy sú poskrúcané, každý iným smerom, vyzerá to, ako keby konár len teraz niekto odtrhol zo stromu. Celý luster pôsobí, ako keby ktosi urobil formu v tvare stromu a odlial ho, nie tak, že ho niekto ukul z kusov železa.



„Robíme veľa vínnych pivníc, preto sa nám tu často opakujú vinárske vzory. Pre poľovníkov máme zasa dubové konáre,“ hovorí Martin s tým, že z prírody čerpajú inšpiráciu často. Opisuje, ako raz navrhovali klientovi zábradlie k bazénu.

Keď ho klient oslovil, bol práve na výlete v Tatrách pri rieke Poprad. Všimol si, ako voda podmyla brehy a nad veľkými okruhliakmi trčali konáre. V takom štýle nakreslil aj náčrt a ukázal ho klientovi. „Bol nadšený,“ smeje sa Martin Poloha.
Aj keď na prvý pohľad pôsobí kováčstvo ako silová práca, kreslenie a umelecké návrhy tvoria jej dôležitú súčasť. Martin hovorí, že jeho brat kreslí ešte o čosi krajšie. Miroslav to nepočuje, je práve s ostatnými na obednej prestávke. Hoci je len pol jedenástej, v kováčskej dielni sa pracuje od skorého rána. Robota je to ťažká, obedná pauza preto trvá aj viac ako trištvrte hodinu.


Od kusa železa...

Kancelária s dubovým lustrom je za „showroomom“, teda vzorkovňou, kde sídli administratíva. Spracúvajú sa tam objednávky, ale aj nákresy jednotlivých projektov. Ak sa zákazníkovi náčrt páči, treba ho nakótovať.

To znamená napísať, aký typ železa sa použije na ktorú časť, aké dlhé majú byť jednotlivé kusy, aké hrubé tyče použijú. Znie to ako: „Tridsiatka guľatina, 70 na výšku, vykuť krúžok pod sviečku.“ V rámci administratívnej časti sú aj ukážky výtvorov. Svietniky, lampy, lustre, stojany, brány, ploty, hojdačky, stoly, stoličky, ale aj kované ruže.

Ukážky starších prác sú aj pred vchodom do budovy. Na mnohých vidno špeciálny znak firmy UKOVMI, ktorý Polohovci dali pred rokmi zaregistrovať aj na Úrade priemyselného vlastníctva.
Pri otázke, či neplánujú otvoriť aj kováčske múzeum, sa Martin Poloha len zasmeje. Upozorňuje, že treba preparkovať auto, pretože práve prišiel kamión s materiálom.

„Nenakupujeme vo veľkom, týždenne dostávame tak dve-tri tony železa,“ hovorí a keď zachytí udivený pohľad, vysvetľuje, že „vo veľkom“ v tejto brandži znamená desiatky ton. Kedysi nakupovali aj polotovary, ako rôzne hroty na brány, no prestali s tým. Dnes sa sústreďujú na ručnú výrobu.


...po obrovský luster

Zo skladu ide materiál do dielne. Z veľkého amplióna hrá hudba s popovými pesničkami. Obedná prestávka sa skončila a vyhne sa opäť pomaly rozohrievajú. Ešte predtým, ako sa železo dostane do ohňa, treba ho presne narezať.

„Pásovina tridsať na osem, kameň, P 101,“ komentuje svoju činnosť Miroslav Poloha, ktorý už čaká v dielni. Vysvetľuje, že z tohto 30-centimetrového kusa železa urobí obruč s priemerom 16,6 centimetra. Kameň je vzor, akým je železo spracované, P 101 je kód, akým sa takéto opracovanie železa označuje.

Tieto obruče skončia vo svietidlách. Okrem Miroslava Polohu na nich pracuje aj zvárač Slavo Olejník. Jeho úlohou je autogénom vyrezať otvory do krytu, zváračkou zasa „skučeraviť“ železo. „Nepozerajte sa do toho plameňa, lebo nezaspíte,“ vystríha, keď zapína zváračku.

Vo vedľajšej dielni dvaja majstri zatiaľ pracujú na inej zákazke. Prešov si na Park kultúry a oddychu objednal rekonštrukciu historických mreží. Kováči vo vyhniach rozpaľujú železo a zakrúcajú ho.


Ako správne kuť

Na rachot v dielni sa zvyká len veľmi ťažko. Pri každom údere človek podvedome zatína zuby, kováči sa smejú, že to vyzerá, ako keby namiesto železa mlátili kladivom po prstoch. Okná na dielni sú otvorené, no susedov vraj ľutovať netreba. Je to starý rodičovský dom, dnes už je prázdny.

Vyhne sú v dielni tri, no bežia len dve. Obe sú plynové. Majú aj klasickú uhoľnú, no tá sa už nepoužíva. Je zbytočne nákladná a na železo treba dávať pozor. V plynovej stačí nastaviť teplotu. Vnútri je niekoľko železných tyčí, ktorých konce sú rozžeravené do oranžova.

„Na stole mám nákres, podľa ktorého musím postupovať. Žeravé konce prichytím a zakrútim, pokiaľ to ide,“ opisuje svoju aktuálnu prácu kováč Matúš Benčo. S Miroslavom Polohom boli spolužiaci. Benčo mal svoju dielňu v Ivanke pri Dunaji, no rozhodol sa presunúť ku kamarátovi na východ.

Žeravé železo sa poddáva až prekvapivo ľahko. Stačí doň jemne párkrát udrieť a je skrútené do požadovaného tvaru. Napokon ho ešte treba vyrovnať, na kovadline na to treba pár úderov kladivom. Jeho kolega zatiaľ na takzvaných „buchároch“ opracúva oveľa hrubšie žrde.

V rohu dielne sú položené aj ďalšie výrobky, ktoré čakajú na dokončenie. Väčšinou sa robí viac projektov naraz, pretože každý potrebuje svoj čas. Napríklad výroba veľkého svietidla trvá dva až tri týždne, keď na ňom pracuje jeden človek.

Za dvoma dielňami sú ešte menšie priestory, jeden slúži na farbenie výrobkov, v ďalšom sa nanáša takzvaná patina. Zvyčajne je medenej alebo striebornej farby. Výrobok potom vyzerá, že už má nejaký vek, hoci reálne môže byť čerstvo vyrobený.





Smerom do zahraničia

„Väčšinou už robíme väčšie projekty, čím ďalej, tým menej len nejaké maličké zákazky. Na jednom dome sa niekedy zdržíme aj dva-tri roky,“ hovorí Martin Poloha. Majú aj zákazníka, u ktorého pracovali od roku 2012. Skončili v júli tohto roka.

Zvyčajne si totiž ľudia objednajú len niečo malé, napríklad zopár lámp. K nim však Polohovci pribalia aj katalóg so svojimi ďalšími výrobkami. Mnohí zákazníci sa znova ozvú, že by chceli ešte dokončiť zábradlie, vyrobiť hojdačku alebo vysvietiť schodisko.

Katalóg je aj v cudzích jazykoch. Sú v ňom exkluzívne kúsky ako kované točité schody zakrútené okolo veľkého pňa. Vyzerajú, ako keby boli ovinuté okolo stromu. Záber na ich svietnik v hoteli Tri Studničky v Demänovskej Doline sa objavil aj vo filme, a tak ho využili aj vo svojej reklame na facebooku.

„Chceli by sme našu prácu postupne rozšíriť aj do zahraničia. Máme nejaké zákazky v Nemecku, ale ide to veľmi pomaly. Expanzia nejde tak rýchlo, ako sme si predstavovali, ale postupne sa to určite zlepší,“uzatvárajú s nádejou v hlase bratia Polohovci.

Zdroj: www.sme.sk

www.ukovmi.com

www.kovanesvietidla.sk

www.ukovmi.eu